Vojna je konflikt medzi štátmi, organizáciami, alebo väčšími skupinami ľudí, pričom je pre tento konflikt charakteristické použitie násilia alebo fyzickej sily medzi bojujúcimi stranami. Túto charakteristiku uvádza vo svojej publikácii Vejmelka. Áno, súhlasím s jeho tvrdením, no na druhej strane, myslím si, že nie každá vojna musí presne spĺňať popis uvedenej definície.
Dlhšie som nad tým premýšľala. A ako som uvažovala, napadlo ma strašne veľa problémov v súčasnej spoločnosti, ktoré môžeme považovať za vojnu. Vojnu, ktorú nevidíme. Skutočne. Na počudovanie je v spoločnosti mnoho skrytých „vojen“, o ktorých vieme, ale nevidíme ich. Lepšie povedané – nechceme ich vidieť, pritom sú to naozaj problémy, ktorým by sa mala pripisovať väčšia pozornosť.
Niečo vám poviem. Slovenské zdravotníctvo. Čo vás pri tomto slovnom spojení napadlo? Usmiali ste sa alebo ste pokrútili hlavou? Mňa osobne doslova zamrazilo. A viete prečo? Rozpoviem vám príbeh. Skutočný príbeh. Môj príbeh.
Ako malé dieťa či tínedžerka som nemala žiadne vážne zdravotné problémy. Sem tam chrípka sem tam angína. Ako každý človek. V sedemnástich rokoch ma však začalo pobolievať brucho. Niekedy menej, niekedy viac. Vždy som sa stravovala pravidelne a zdravo, nakoľko som k tomu bola vedená od malička skrz rodičov. Nebola som vegánka, vegetariánka ani som nikdy nedržala diétu. Nechápala som teda, prečo ma bolí žalúdok. Jeden večer som dostala už naozaj silné bolesti v oblasti brucha, ktoré sa nedali vydržať. Otec ma teda ihneď odviezol na pohotovosť. Bolesti neustupovali. So slzami v očiach som čakala na prázdnej chodbe, kým ma pravdepodobne práve zobudená sestrička zavolala dovnútra. Pani doktorka mi pripomínala moju babku, no minimálne o dvadsať rokov staršiu. Spýtala sa ma čo ma bolí a zbežne ma vyšetrila vyšetrila, to znamená chytila mi brucho a povedala mi, že mi nič nie je, mam iba pár dni držať diétu a nejesť veľa. Samozrejme, žiadne lieky, žiadne odbery, iba potvrdenka o zaplatení vyšetrenia. Otcovi odľahol kameň zo srdca, keď počul, že mi vraj nič nie je, že to je normálne. Staral sa o mňa s mamou vždy najlepšie ako vedel. Všetko mal pod dohľadom. Bolesť mi moc neustupovala, no povedala som si, že o pár dni mi bude lepšie. To mi predsa povedala vyštudovaná lekárka. Bolo to tak. Po týždni mi bolo lepšie, no netrvalo to dlho. O mesiac ma znova začalo pobolievať brucho. A verte mi, nie som ten typ, ktorý sa rozplače pri uštipnutí včely. Takto to fungovalo zhruba 3 mesiace. Raz ma bolelo brucho, inokedy nie. Medzi tým som samozrejme bola viackrát u svojho obvodného lekára, ktorý taktiež usúdil, že mi nič nie je, a vždy ma poslal domov. Samozrejme, žiadne odbery, žiadne iné odborné vyšetrenia okrem nahmatania brucha rukou. Po štvrtej návšteve môjho lekára som na vyžiadanie odišla konečne aj spolu s odbermi. Po pár dňoch, keď dorazili moje výsledky, ktorým doktor samozrejme nepripisoval veľkú vážnosť ma chcel umlčať predpísaním tabletiek proti parazitom, ktoré sa aj tak nepotvrdili. Užívala som teda zbytočne niečo, čo mi ani nemalo pomôcť. Úprimne, po tých mesiacoch som si už aj na tu občasnú bolesť brucha zvykla, no prišiel deň, kedy som dostala nepríjemne ostré kŕče do brucha. Otec ma znova pohotovo odviezol na urgent, kde boli predo mnou dvaja ľudia, obaja s miernymi škrabancami na rukách a nohách, asi niekde spadli, nič ich zjavne nebolelo, keďže im tú hodinu, ktorú sme čakali na lekára, kým sa vráti z obeda, náramne zabávali a smiali. Čakala som teda skoro ďalšiu hodinu, kým ma zavolali dovnútra aj napriek otcovému naliehaniu, že už nemôžem ani dýchať. Márne. Kým som sa dostala dovnútra sa mi prebehol celý môj život pred očami. Lekár si z toho nerobil ťažkú hlavu, odpil si z kávy a kázal mi ľahnúť si na lôžko. Brucho mi stláčal tak, ako nejaký mäsiar z hororu. Vypísal mi lístok a poslal ma ku chirurgovi. Otec ma tých 200 metrov musel doslova odniesť po schodoch ku chirurgickej ambulancii. Pamätám si už len to ako som sa prebudila z narkózy s neskutočnými bolesťami. Nie brucha, ale celého tela. Každý jeden, čo i len najmenší pohyb na posteli ma bolel. Nevedela som čo sa stalo, všade som mala napojené hadičky, všetko okolo mňa pípalo, a bola som taká slabá, že som nevedela zo seba vydať ani hlások. Po hodine si sestrička všimla, že som hore. Previezli ma na izbu a zavolali rodičov dovnútra. V živote som ich nevidela v takom stave. Báli sa o mňa viac ako ja. Veď ja som ani vlastne nevedela, čo sa so mnou robí. Prišiel lekár a ten sa ma spýtal ako mi je. Nevydala som zo seba ani jednu súvislú vetu, no z očí mi vyčítal, že nie moc dobre. Oznámil mi, že som absolvovala laparoskopickú operáciu apendixu. Samozrejme, som nevedela čo to je, tak dodal, že mi vyoperovali slepé črevo. Po zotavení a odchádzaní z nemocnice mi lekár oznámil, že som mala šťastie v nešťastí, že som prišla doslova o päť minút dvanásť. O pár hodín neskôr a už by som tu nebola. S touto vetou sa vyrovnávam až dodnes a nerozumiem, ako je možné, že skupina fundovaných lekárov si za rok čo ma vyšetrovali nevšimli, že mám zápal slepého čreva. A tak sa pýtam: Je toto normálne? Naozaj sa toto deje v dvadsiatom prvom storočí, plnom vedeckých a technických pokrokov?
Populácia má nespočetné množstvo závažných problémov, ktoré by sa mali riešiť, a toto je jeden z nich. A tak sa pýtam – Koľko toho ešte budeme musieť pretrpieť? Koľko z toho všetkého sa budeme snažiť nevidieť? Koľko z toho sa budeme snažiť premlčať? No koľko? Koľkokrát doplatíme na neochotu doktorov? Začnú sa už konečne zaujímať o naše zdravie a snažiť sa nám bezvýhradne pomôcť? Jedná sa predsa o ľudí, o ľudský život, a to naozaj nie je málo. Je to ich zamestnanie, pre ktoré sa rozhodli oni sami, a tak by sa aj mali správať. Zodpovednosť na prvom mieste. Mali by premýšľať ako človeku pomôcť, ako mu zachrániť život, namiesto toho ako ho poslať čo najrýchlejšie domov s odpoveďou: „Nič vám nie je.“.Toto nie je počitačová hra. Toto je realita.
Celá debata | RSS tejto debaty